Thats the REASON WHY !

Celý môj problém spočíva v tom, že nie som správne nastavená. Nežijem v správnej dobe, nerozumiem správnym veciam, nestýkam sa so správnymi ľuďmi a neriešim správne veci. Ale čo je správne? Keby žijem v stredoveku, tak by ma za moje názory už dávno upálili na hranici, takto mám od ostatných aspoň pokoj s tým, že každý odíde mysliac si, že som sprostá. Omyl, nie som. Ale čo mám robiť? Sem na bolg nebudem vyhadzovať veci denníkovitého typu, čo ma naozaj zožiera, kto kedy ma ako sklamal, kto ako potešil, akú mám farbu pleti ani čo som kde, kedy, ako a prečo robila. Aspoň nie stále. A potom náhodou stretnem človeka a ten mi vysype celý môj život odpredu dozadu (to sú tie nevýhody internetu a toho, že každý má prístup všade). A nie nezablokujem si to tu, ak by to náhodou niekoho napadlo, načo by mi potom taký bolg bol? Ja viem, aj tak sú v celej tej mojej pripečenej teórii diery. Keď už nič, tak si aspoň priznám chybu. Niekto musí písať o nezmyselnostiach. O tom, ako sa dnes dobre vysral, aká beží v telke blbá reklama, ako si pokyckal tričko sójovou omáčkou a ako sa skoro utopil v pohári s minerálkou. Ja som tu pre tých, ktorí mali ťažký deň, prídu z práce alebo zo školy (ak niekto taký existuje, ak áno, srdečne pozdravujem.) a chcú sa zasmiať, odreagovať sa, a cítiť sa lepšie, keď si pomyslia, že niekto sa zaoberá len tým, že chce draka aj napriek tomu, že celá spoločnosť (okrem detí a večných detí) zastáva názor, že draky neexistujú alebo aspoň, že už vyhynuli. Tak ma prosím neodsudzujte hneď z prvej, ja za to nemôžem. Ja len robím to, čo ma v danom momente napadne a nemám náladu na to, mať blog v znamení hlboko duševnom a melancholickom ponímaní všetkého, čo je. Také sú celé moje dni a celý môj zvyšný čas, keď tu nevysedávam. Mám po krk toho ľutovať samú seba a všetko dookola a donekonečna sa sťažovať. Preto píšem o tom že závidím bratovi jeho obliečky na periny, na ktorých je natlačený vzor ginko listu. Preto. Lebo mám taký pocit. Preto, lebo. Pretože život je pre mňa až príliš reálny. Pretože som jedna z tých, ktorý vyrastali na Harrym Potterovi, hrdinovi našej generácie, tak ako bol hrdinom Vinnetou pre môjho otca. Pretože sme v jedenástich rokoch všetci čakali, že nám príde list, odlamovali si konáriky zo stromov a hrali sa na Rokfort. Pretože sme zakaždým mali iný sen. Raz sme čarovali s prútikmi, potom bez, len rukami, raz sme boli Indiana Jones, raz sme sa hrali na Nia a Trinity a objavovali taje Matrixu, raz sme boli tajný agenti, raz indiáni, ktorých viedol náčelník Vyžratá konzerva. Potom zas piráti, morské panny a panici, inokedy psy, kone, srnky. Raz sme verili, že existujú draky, inokedy, že medzi nami sú niekde čarodejníci a čerodejnice, potom zas, že existujú iné svety na povale, v pivnici, ktoré nevidíme. Víli, škriatkovia, obludy žijúce v tme a mnoho ďalších. Áno som jedna z večných detí a áno, vôbec, ale ani v najmenšom prípade nemám chuť čeliť realite života, ale čo keď musím. Preto aspoň tu, mám svoj vlastný svet. Takže preto píšem na blog len o "p ___nách". Stačilo, koniec. Ďakujem.  Hawk.