Vždy mi dobre padne, keď mi hrá k písaniu nejaká hudba, ibaže teraz akosi neviem nájsť tú správnu, ktorá by navodila ideálnu atmosféru. Už nepočúvam hudbu tak často ako kedysi, keď som mala 14 alebo 16. Vtedy som si nedokázala predstaviť, že niekam pôjdem bez toho, aby som mala v ušiach čosi strčené. A som tu, bez hudby, v tichu a neprekáža mi to. Za to všetko môže len taká nepatrná vec, ako pokazené slúchatká, nedostatok peňazí na nové, tak človek zvykaj si, že keď pôjdeš vlakom zo školy domov, budeš sa pozerať von oknom bez hudby. A zvykla som si. Dokonca sa mi to tak páči viac. A aj keď som si nedávno kúpila také poriadne, čo mi schovajú celé uši, používam ich zriedka.
Dnes som mala kukuricu. Prvú. A pripomenula mi, že predsa len mám rada leto, aj keď som skôr jesenná. Aj napriek tomu, že mi silné slnko bráni sa pozerať na cestu, a že ma z neho po dnešnom dni strávenom pri vode svrbí chrbát.
A teším sa na svoju novú jazvu. Predsa.
