Hovorí sa, že kostol je boží chrám. Sväté miesto.
Dnes ráno som bola v jednom kostole. Po prvý krát som tam šla seriózne, tak ako sa má. Neviem prečo, ale kostoly vo mne vzbudzujú zvláštny pocit, že do nich nepatrím.
Konala sa omša za zosnulého študenta našej školy, nie nebolo to povinné, šla som tam preto, pretože som to chcela a považovala to za správne. Pravdu povediac, po dnešnom zážitku, ktorý som si odtiaľ odniesla (nieže by sa stalo niečo nezvyčajné) som zjemnila môj názor na kostoly ako také, tj. omše, kňazi, ľudia v nich. Už rozumiem tomu, prečo sú také vysoké. Áno, veď je to jasné, ja viem, no neuvedomíte si to, ak do nich bežne nechodíte a potom raz vstúpite dnu, ste taký maličký. Cítila som hroznú úzkosť okolo pŕs, akoby sa na mňa ktosi pozeral, akoby som bola celkom nahá, vyzlečená na kosť. Nemáte sa kam ukryť, uvedomíte si tú veľkoleposť Boha a to, že ste hriešny, aj keď na neho možno neveríte. Je to desivé, nemalo by byť, ale je. Mala som pocit, že sa vysoké stropy rúcajú a ťažia ma na pleciach, tlačia na kolená. Kostoly si odo mňa pokoru doslova vynucujú. To nie je dobre. Asi preto do nich nerada chodím. Pripadajú mi hrozne nadradené, to sa mi nepáči. Svetlé miesta sú tie, keď mníška spieva. Doprevádza ju orgán. Vtedy som pokojná, vtedy som, dalo by sa povedať, s Bohom spojená. Až vtedy, prostredníctvom piesne a len vtedy. Akonáhle prestala hrať hudba, stropy opäť oťaželi. A vytrážové okná, aj tie mi pomáhali, vniesli trochu farby a svetla do tých chmúrnych zákutí môjho vedomia. Väčšinu času som strávila pozeraním sa na ne a na ten obrovský strop. Len pohľad hore. Nie dole, stále hore, pozeraj sa hore, do okien. Neviem. Neviem. Neviem. Neviem. A neviem. Čo neviem? Neviem čo. Či sa to niekedy zmení. A zmení? Neviem.
Mám rada kostoly, sú to krásne a vznešené stavby, no necítim sa v nich dobre.
Prepáč Bože. Snáď nevadí, že si cestu k tebe nájdem srdcom, nie skrz náboženstvo.
Že či som veriaca? Vylúčené to nie je.
