V poslednom čase som aktívna. Je to pekné a zároveň smutné.
Dnes som si asi po troch dlhých rokoch rozklikla na facebooku jedného, nazvime ho starého známeho, pretože ničím viac už pre mňa nie je, a tým kým býval definitívne prestal byť. Práve dnes.
Zomrel.
Unikol mi pomedzi prsty ako voda, ako piesok, ako vzduch, ktorý som sa tak márne pokúšala znovu chytiť.
Nejde to. Nech robím čo robím, nech sa snažím sebeviac.
Všetko je mŕtve.
Dávne časy.
Zabúdam na tváre ľudí, na ich mená.
Zomrel. Nie vtedy, nie včera. Dnes.
Zomrel pred pár minútami, pred okamihom, skôr ako dohrala pesnička.
Vzala som do ruky dýku a bodla sa.
Vyrezala som si kus tela.
Vytrhla ho a zahodila.
Sadla som si do kresla a potom som sa pozerala ako ten humus žerú psy.
Uľavilo sa mi.
Neskutočne.
Zomieral.
Ležal na dlážke a zomieral.
Nepohla som preňho ani prstom.
Zabila som ho, tak ako on kedysi zabil mňa.
S úsmevom som vstala a odišla ignorujúc vzlyky a prosby.
Ohluchla som.
Navždy.
Nenávidím nádej.
Živý nás lžami.
Klame.
Je falošná a nič z nej nevzíde.
Iba sebaklam.
Naivita.
Hlúposť.
A trápenie, keď dúfate.
Dnes pochovávam dvoch ľudí, navzájom si tak podobných, ktorých spojila minulosť a rozdelila budúcnosť. Dvoch ľudí, ktorí už nikdy nevykročia rovnakým smerom. Muža a ženu, tak si odcudzených časom, že na seba zabudli.
Ja pôjdem v čiernom, no ako ho poznám, iste príde v bielom.
Vzplanula vo mne nenávisť a práve tej som sa chcela vyvarovať.
Chladná a vysoká.
Povrchná.
Ešte chvíľu ju budem kŕmiť a potom ju zadusím.
V útrobách pekelných.
Naveky.
A vstanem z popola ako fénix.
So svetlom pôjdem ďalej.
Za novým životom.
Za novými ľuďmi a miestami.
Tentoraz v bielom.
Ako čistá energia.
Nedotknuteľná.
Stratila som najlepšieho priateľa.
Kvôli nej.
Nikdy jej to neodpustím.
Nikdy nezabudnem.
Nikdy.
Nikdy.
Nikdy.
Na veky.
Až do smrti
mi bude chýbať.
Ako človek.
Podobný.
Cieľavedomý.
Dobrosrdečný.
Ako priateľ,
ktorí mi rozumel.
Ako brat.
Ako muž.
Ako otec.
Ako boh.
Ako anjel.
Ako ja.
Umieram.
Sama.
A on už ani nevie moje meno.
