Doháňa ma minulosť. Dýcha mi na krk.
Počujem ju plížiť sa za rohom.
Neuniknem.
Zatváram dvere.
Pred sebou.
Pred prízrakmi.
Pred spomienkami.
Zamykám sa pred svetom, ľuďmi.
Pred nimi.
Aspoň raz by som si chcela vyskúšať aké je to nebyť.
Aspoň raz zažiť ten oslobodzujúci pocit.
Pokoj.
Ticho.
A nikde nikto.
Nič.
Len s prázdnou hlavou vykročiť v ústrety svetlu.
Spasiť samú seba.
A rozkvitnúť.
Na jar.
