Linkin Park a koniec školského roka.
Pripadám si ako nevinná 12 ročná pubertiačka sklamaná láskou, keď tak spätne čítam tie príspevky.
Hanba.
Kde bolo, tam bolo, žila raz jedna žena, jedno dievča, nazvite si to ako chcete, ktoré nevedelo čo so sebou a tak sa rozhodlo (v prvom momente ma napadlo, že sa rozhodla vopchať si tampón do zadku, ale to sú zas len tie moje sprosté podradné myšlienky hodné opice, ktoré som nadobudla počas priateľstva s chlapcami, mužmi, nazvite si ich ako chcete) .... ani neviem čo sa rozhodlo. Dobre, bol to omyl, tvárme sa, že to dievča alebo žena alebo kto to bol, nikdy neexistoval. Zabudnime na to.
Keď napíšem knihu, bude mať biele strany, na ktorých nebude ani jedno zbytočné slovo. Z toho tak nejak vyplýva, že tie stránky budú prázdne. Tá kniha sa bude volať "Zadarmo" a nebude nič stáť. Na poslednej stránke bude link na jedno video, ktoré do vtedy ešte stihnem natočiť a to bude všetko.
Mám pocit, že by som mala na chvíľu zomrieť, aby som si uvedomila o čo mi vlastne ide, aby som nadobudla nový pohľad na svet, aby sa niečo so mnou stalo, niečo sa pohlo, zmenilo, lebo poslednou dobou sa so mnou vôbec nič nedeje, ani dobré, ani zlé, akoby moja duša niekam odišla a ja neviem kam.
Nevyvíjam sa.
Len existujem, zvyšok plynie pomimo mňa.
S týmito sprostými rečami si fakt nikdy nikoho nenájdem.
Idem.
Dovi.
