Samotná príprava na svadbu je príšerná, obzvlášť ak ste žena a obzvlášť ak je žena aj vaša mama a vy stejej
dcéra. Už mesiac vopred pomaly každý druhý deň boli doma nové šaty. Raz požičané od kolegyne z práce,
raz zo sekáča, raz odtiaľ a inokedy zas od hentej. Nekonečné skúšanie si raz červených, potom zelených, bielych, či ružových šiat, kde v pozadí odznievajú moje komentáre a rady, ktoré sa jej najviac hodia. Keď sa divadlo konečne skončí, príde ďalší deň a ide sa znova. Vďaka bohu, že mám len jedny šaty a je mi viac
menej jedno ako v nich vyzerám. Potom už len niečo nacápať na ksicht, zobrať nejaké topánky, pokrútiť si vlasy a ísť.
Bola som za kameramana a bolo to naozaj šťastie, pretože som nemusela komunikovať zo značnou časťou svadobčanov, ktorých som absolútne nepoznala (z nevestinej strany). Dali mi pokoj.
Mám rada svoju veľkú rodinu, tú ktorú poznám, a tú, ktorá zakaždým vykúzli nezabudnuteľnú atmosféru.
Spieva sa v autobuse, spieva sa keď sa z autobusu vystupuje aj keď sa nastupuje. Ide sa pýtať nevestu, pekne podľa tradície a po starom. Zase sa spieva a polieva vodka. Potom sa musí ženích popasovať s reťazou, zaplatiť fľaškou a koláčmi. Hybaj do kostola, oddať. Pomaly na chatu, prípitok, rozbitie taniera, hostina, zábava, o polnoci čepčenie, pekne po starom a nakoniec telegramy.
A fajne bolo.
Až na to že kamera si svojvoľne vymazala videá, ktoré nemala, čo ma pekne povedané poriadne nasralo.
Nemám rada techniku, to platí stále.
Hawk.
