Satan iste nosí ružovú

Jeden fakt? Nemám rada ružovú, jednoducho nemám.

Nenechajte sa však hneď odradiť tým, že teraz pôsobím netolerantne a obmedzene.

Existuje totiž dôvod a vysvetlenie, ktoré môj postoj obhajujú.

So let´s discuss!

Minulý rok sme si museli sami uhradiť tanečné kostými....z dôvodu bla bla bla, nepodstatného, no späť k veci. Súčasťou spomínaného kostýmu bola aj celkom vkusná sukňa, ktorá sa dala využiť aj na bežné nosenie, čo bol veľmi oceňovaný fakt, pretože vzhľadom k tomu, že sme si kostými hradili z vlastných peňazí, patrili už do smrti nám a mohli sme si s nimi robiť čo chceme, keď ich už nebudeme potrebovať. Jediná chyba tejto sukne, ktorá všetko zruinovala, bola jej farba, ružová.

A teraz sa už dostávame k veci.

Boli sme s Mon prehlasované, takže sa nedalo nič robiť, aj keď sme navrhovali iné farby, dievčatá sú dievčatá a skupina musí byť zladená.

Všetko bolo OK, až do dnešného dňa, kedy som sa rozhodla, že si sukňu konečne prefarbím, na inú, viac mojej duši blízku farbu. Problém nie je v tom, že by som neznášala ružovú z princípu, pretože som žena, a už som vyrástla z detských čias, kedy som mala všetko ružové, takže je cool byť teraz rebel a mať pre zmenu obľúbenú farbu modrú. Nie, nie (keby to niekoho zaujímalo, z uvedených dôvodov tak neznášam oranžovú). Moja averzia voči ružovej sa nevťahuje na všetkých, iba na mňa. Nevadí mi keď ju nosí niekto iný, nech si nosí čo chce, vadí mi keď ju nosím ja. Nemám k tej farbe absolutne žiadny vzťah a mám pocit, že to jednoducho nie je farba, ktorá by sa hodila k mojej povahe, charakteru, atď. Keď ju nosím medzi ľudmi, citím sa ako klamár a podvodník, ako niekto kto klame o sebe. Jednoducho si myslím, že farby, ktorími sa ľudia obklopujú, nejako vypovedajú o nich samotných, a ja v ružovej to skrátka nie som ja, nie som sama sebou a to nemám rada. Celá pravda.

Takže.

Prefarbujem sukňu, na bordovo. Farba nechytá. Vravím si fajn, možno je to príliž podobná farba, alebo je na ňu príliž svetlá. Keď sukňa vyschne, nie je ani o jednu stotinu odtieňa tmavšia! A tu sa začína moja nočná mora.

Prefarbujem sukňu po druhý krát, na čierno. Pre istotu som do vody vysypala až dva sáčky tej farby. Stále nechytá. Ona nechytá na čierno! Ružová na čeirno!! A vtedy už stojím pri hrnci a kľajem; ,,Čo je to pre kristove rany za satanská vec!? V živote, v živote som nevidela látku, ktorá sa nedá zafarbiť! Ty hnusná chemická syntetika! Keby toto videli predstavený nejakej cirkvi! Svätenú vodu na teba! Ty satanistická haraburda, zhor v pekle! No tak, prefarbi sa! Ružová hnusoba, prefarbi saaaaa! V mene všetkých živých, či mŕtvych! Prefarbi saaa!

A viete čo sa stalo?

Nič.

Teraz už viem, že peklo existuje. A určite v ňom majú steny na ružovo.

Amen.

Škoda tej blbej sukňe, pritom vôbec nebola škaredá.

Škoda tej jej sprostej farby.

A tak ma to teraz sere.