Stalo sa vám niekedy niečo o čom ste vedeli, že keby to niekomu poviete, tak vám neuverí a preto ste sa rozhodli mlčať? Skutočnosť o sebe samom, ktorú je lepšie ukryť pred zrakom iných? Problém však nie je v tom, že by ste sa tak rozhodli sami, máte totiž istú potrebu zveriť sa s tým niekomu, niekomu o kom si myslíte, že vás pochopí, neodsúdi, niekomu kto by vám veril. Ibaže keď tak urobíte, keď nájdete toho človeka, o ňom ste presvedčený, že je jediný, kto vás pochopí, sklamete sa. Verte mi, nič nebolí viac ako vyhasínajúca dôvera a pochybnosť od najbližších. A pritom by ste zaňho dali aj ruku do ohňa, odprisahali by ste, že jedine on tomu dokáže rozumieť.
Poučíte sa a zistíte, že ľudia, ktorí o zázrakoch hovoria, ich v skutočnosti nechcú vidieť na vlastné oči. Ľudia, od ktorých by ste to najmenej čakali, sú natoľko ovplivnení realitou a zaslepení, že žijú v kmalstve a keď to konečne zistíte, niečo vo vás sa zlomí, zomrie. Vtedy si uvedomíte, že ste sami a nie je tu nik, kto by veril, že hovoríte pravdu. Udusíte je v sebe, aby ste už nikdy tú istú chybu nespravili, no zanechá to na vás stpou, ktorej sa už nezbavíte, ktorá vás bude prenasledovať kamkoľvek sa pohnete a keď sa s tým človekom pototm opäť stertnete a pozriete mu do očí, on nepozná rozdiel, že sa niečo medzi vami zmenilo, že sa niečo naštrbilo a že to už nikdy nebude tak ako pred tým, pretože toto bola jediná osoboa, s ktorou ste počítali vo všetkom, o ktorej ste vedeli, že keby jej čokoľvek poviete, pochopí to, osoba, ktorej by ste zverili akékoľvek tajomstvo. Lenže teraz tu len stojíte veľa seba a nemôžete jej povedať nič, pretože už viete, že vám neuverí, ticho stojíte a počujete ako sa všetko medzi vami, čomu ste vy verili láme.
A z toho mi puká srdce.
Našla som svoju podstatu, teraz už viem kto som a ako mám ziť.
Ale za akú cenu?
Sama.
A ani neviem, či som to vysvetlila správne.
Mám pocit, že nie.
