Je prekvapujúce, k čomu som počas písania tejto úvahy dospela...

Už od nepamäti mám takú naivnú predstavu o tom ako prežiť svoj život, aj napriek tomu, že si reálne uvedomujem jeho trpkú príchuť a obrovské päste, ktoré mi na chrbte zanechajú boľavé modriny. Napriek tomu, že viem o príliš veľkej pravdepodobnosti neuplatnenia sa na pracovnom trhu a o celkovej situácii nedostatku pracovných miest. Napriek tomu všetkému, zostávam stále sedieť na mieste, nerobím nič, len sa nechávam unášať. Spolieham sa na rodičov, pokiaľ sa to dá, pokiaľ môžem. Napriek tomu, že viem, že robím jednu z najväčších chýb, ktorú síce momentálne nepociťujem, ale ktorá ma v najbližších desiatich, možno už piatich rokoch zrazí na kolená, ak nie rovno tvárou do prachu. Napriek svojej uvedomelosti sa neustále rútim hlavou oproti múru a naivne dúfam, že sa to nakoniec predsa len nejako spraví, že už nejako bude a ono sa to časom poddá. Stále si myslím, že život je ako z kníh a filmov, aj keď viem, že nie je. Je to tak obrovský a neznesiteľný paradox, ktorý by ste si najradšej vystrelili z hlavy, faktom však je, že v skutočnosti neviete čo máte robiť, lebo sa natoľko bojíte skočiť do neznáma a zmeniť svoj osud, pretože je jednoduchšie veriť tým detským predstavám, ktoré sú na jednej strane krásne, no na druhej strane vám neprinesú nič, predstavám, ktoré sú v dnešnom svete a systéme bohužiaľ nepoužiteľné a prázdne. A tak tu sedím, s hlavou plnou nespracovateľných myšlienok, prsty mi behajú po klávesnici, sem tam sa zastavia, keď zdvihnem hlavu a pozerám na teplé svetlo zapadajúceho slnka, v ktorom sa kúpu hory a na tú výnimočne číru modrú oblohu. Idilka jak sviňa, znie to tak gýčovo ako z kníh Ingi Linstreamovej, ale fakt taký výhľad mám, kde kto mi ho môže závidieť. Zaujímavé je, že ma to istým spôsobom upokojuje a pomáha mi to uvedomovať si niektoré skutočnosti. Ja sa vlastne ani nechcem zamýšľať nad tým, čo bude, keď ..... Možno preto lebo som hlúpa a naivná, ale ja taká teraz chcem byť, aj napriek tomu všetkému, čo som už uviedla hore. Ja chcem veriť tomu, že môžem svoj život žiť, bez toho aby som sa zaťažovala peniazmi, prácou, istotami a zázemím. Chcem ho žiť tak ako sa mne bude chcieť, aj keď je to detinská predstava, aj keď viem že je to to najhoršie čo môžem spraviť a viem že to nebude ani jednoduché, ani správne. Mne je v podstate jedno čo v živote budem robiť, pretože viem, že sa dokážem uspokojiť aj s málom, ktoré mám a viem, že to nie je ten moderný a tak veľmi oceňovaný ctižiadostivý prístup, aký sa dnes od mladých očakáva, ale na rovinu, veľakrát ani tí ctižiadostiví nedôjdu ďalej, než tí priemerní a obyčajní. A viete čo? Ja radšej budem žiť tak, aby som naplnila svoj duchovný pôvod, než aby som sa musela celý život za niečím bezvýznamne naháňať. Pre mňa taký život nemá zmysel, hoc to znamená, že si nenájdem prácu, že skončím na ulici bez domova, nech. Mne na tom nezáleží, lebo viem, že by som s tým žiť dokázala a dokázala by som sa s tým vysporiadať. Ja chcem chodiť po tomto svete so vztýčenou hlavou a nosiť ju v oblakoch, ak budem potom sama so sebou viac spokojná. Nechcem sa stať otrokom niečoho, čo mi vezme život, identitu, sny, nádeje a všetky tie veci, ktoré pokladám za dôležité. A viem, že nech sa mi stane čokoľvek, tak to nebudem nikdy ľutovať, pretože to jednoducho mám v povahe. Chcem prežiť svoj život tak, aby som s ním bola stotožnená, aby som dokázala pri pohľade do zrkadla nájsť svoju tvár a nepozerať na cudzieho človeka. Chcem ho prežiť tak, aby som bola šťastná a šťastie pre mňa neznamenajú materiálne hodnoty, ako peniaze, dom, auto a podobné pominuteľné veci. Nech ma to stojí čokoľvek, hoc by ma to malo aj zahubiť, no jedno viem, pokiaľ budem dýchať, urobím pre to všetko, pretože život sa má predovšetkým žiť, nie plánovať a pokiaľ budem mať ruky a nohy, budem sa za to biť.