chapter 1

Robin

Pamätám si na to, ako mi moja mama, keď som bola malá vždy pred spaním rozprávala príbehy plné neuveriteľných zázrakov. Od tých čias som už ale o niečo staršia a môj život sa stihol od základov zmeniť. Dnes sa mi to zdá také vzdialené, akoby navždy stratené, všetky tie príbehy, všetky tie zázraky, moja mama.

Sedím v preplnenom autobuse, ktorý už dlhé hodiny smeruje k môjmu novému domovu. Mala by som sa tešiť, že mi bola udelená tak veľkorysá ponuka a nie rovno smrť. A kto vie, či by som to mala vôbec nazývať domovom. Kedysi som jeden mala, mala som rodinu, mala som miesto kam som patrila, ale to všetko je dávno preč.

Volám sa Robin, priznávam že to nie je práve dievčenské meno a nebyť mojich dlhých tmavých vlasov, ľudia by si ma bezpochyby splietli s chlapcom. Ani povahu nemám zrovna dievčenskú, pestúni hovorili, že som drzá a neprispôsobivá, čo mi bolo akurát tak na škodu, preto som sa radšej naučila držať jazyk za zubami.

Cestujem sama, obvykle deti z centra na miesto predania doprevádza jeden z pestúnov, no keďže som patrila medzi nezvládnuteľné prípady, boli len radi, že sa ma čím skôr zbavia a popravde im bolo ukradnuté čo sa mi stane, pretože keby si ma výslovne nevyžiadala akási rodina, určite by ma popravili. Tak sa to u nás robí, pestún má právo vziať nevyhovujúcemu dieťaťu rebelanta život. Na druhej strane je doprovod čiastočne zbytočný, vďaka sledovaciemu tetovaniu, ktoré mi vzadu skrášľuje krk. Je to malý čierny štvorček, veľký asi ako necht, ktorý som dostala ako darček pred príchodom do centra. Bola som výnimka, väčšina detí totiž dostane tetovanie hneď po narodení, mojim jediným šťastím bolo, že v dobe kedy som sa narodila ja, to ešte nebola zákonom stanovená povinnosť rodiča dať svoje dieťa tetovať ako teraz. Dnes je dokonca odmietnutie trestané odňatím samotného dieťaťa aj slobody matke a otcovi. Bez tetovania som žila približne do svojich trinástich rokov, čo je naozaj obdivuhodné. Moji rodičia tetovanie nikdy nemali, obaja zomreli, lebo ho odmietli prijať a odmietli sa tak zaregistrovať. Štátne orgány takýto čin považovali za akt vzbury a jedného dňa, zatiaľ čo ja som sedela v škole, prišli k nám domov a odviedli mamu s otcom pred súd. Rozsudok bol od začiatku jasný, mňa si zo školy odviedla rovno sociálna pracovníčka, pretože mi bola udelená milosť a druhá šanca na nápravu, vzhľadom k tomu, že som ešte nebola plnoletá. Namiesto toho som však dostala označenie dieťa rebelanta, za čo sa takisto udeľuje tetovanie a pridelili ma do centra, určeného práve na prevýchovu takýchto detí. Takže som vlastne dostala až dva darčeky, rozdiel je ale v tom, že toto druhé tetovanie je na omnoho viditeľnejšom mieste, ako stelesnenie hanby, poníženia a nižšej triedy človeka, ktorému síce bola udelená milosť a právo na život, no už do konca toho mizerného života, ktorý ho čaká, bude považovaný za odpad. S týmto tetovaním môže pracovať len za minimálnu mzdu, nemá nárok na žiadnu finančnú podporu od štátu a každému, kto nenosí toto tetovanie a koho nejakým spôsobom tento človek urazí, poníži alebo akýmkoľvek spôsobom poškodí, je dovolené zabiť ho a to bez trestne. Inými slovami, sme niečo ako otroci spoločnosti, ktorím boli odňaté akékoľvek možnosti na plnohodnotnú budúcnosť. Šúcham si chrbát ruky v nádeji že odtiaľ to čierne na hrubo vytetované R zmyjem a oslobodím sa tak od všetkých strašných vecí, ktoré mi spôsobilo a spôsobí. 

S hlavou opretou o sklo sledujem mihajúcu sa pochmúrnu krajinu za oknom a snažím sa už nemyslieť na minulosť. Rozmýšľam nad novým domovom, o tom aký asi bude a kto sú tí ľudia, ktorí ma vytrhli z nekonečného utrpenia, aké som denno denne zažívala v centre a rozhodli sa adoptovať ma, napriek tomu, že sa so mnou v živote nestretli, dokonca ma nevideli ani len na fotografii. Keď ma pestúnka vyprevádzala, nepovedala nič, iba mi strčila do ruky peniaze na cestu, lístok s adresou, telefónnym číslom a posadila ma na autobus. Nie je na ňom napísané žiadne meno, asi nikomu neprišlo dôležité, aby som to vedela. 

Sivá zimná krajina stále uháňa do nekonečna, snažím sa s ňou pohľadom udržať rýchlosť, no je to čím ďalej, tým namáhavejšie. Len nehybne sedím s hlavou opretou o studené zašpinené okno a stále si podvedome šúcham chrbát ruky. Napadlo ma, že by som mohla utiecť, no v zápätí som sa tej myšlienky hneď vzdala. Ešte sa mi občas stáva, že zabudnem, že už si nemôžem robiť čo chcem alebo chodiť kam chcem, ako kedysi, keď som mala domov a lásku. A opäť som späť v minulosti, z ktorej sa mi nedarí nijako vymaniť. Zlé spomienky ma prenasledujú vždy, keď na chvíľu poľavím v ostražitosti alebo keď ma prepadne samota. V duchu si sľubujem, že už to robiť nebudem a dám si väčší pozor. Vtedy som si prestala šúchať ruku, poddala sa únave, čo na mňa z tej smutnej krajiny padala a behom okamihu som spala. Keď som sa zobudila, v mysli mi ešte doznieval sen. Bol o mame a tých jej zázračných príbehoch. Rozprávala mi v ňom jeden z mojich obľúbených, o zázraku, ktorému ľudia v dávnych časoch hovorili sneh.