Mám jednu zlú vlastnosť, teda, lepšie povedané, donedávna som ju za zlú považovala. Zakaždým totiž, keď ma niekto zastavil na ulici a pýtal si pár centov na jedlo (veď to poznáte), tak som nedokázala povedať nie a vždy som mu aspoň tých pár centov dala. Málokedy a vážne len málokedy mám pri sebe väčší obnos peňazí (väčší pre mňa znamená tak 10 eur, aby bolo jasno) a aj to málo, ktoré dostanem na vyžitie, sa snažím čo najšetrnejšie minúť. Pochopiteľne som sa na seba hnevala, keď sa mi to stalo, jednak preto, lebo som sa nechala rýchlo obmäkčiť, tiež preto, lebo nepatrím práve medzi ľudí, ktorí zo svojho môžu rozdávať koľko sa im za chce a nakoniec preto, lebo som vedela, že veľa z týchto ľudí klame a vymýšľa si tragické príbehy, aby z vás vytiahli aspoň nejaké drobáky. Napriek tomu všetkému ich nedokážem len tak poslať do čerta, pretože si vždy predstavím seba v ich situácii, v situácii, kedy naozaj potrebujete pomoc a ľudia, ktorých o ňu požiadate sa vám otrčia chrbtom. To by ma zlomilo. Nech by som sa akokoľvek snažila, niečo vo mne mi nedovolí ignorovať ľudské nešťastie, bez ohľadu na to, či už títo ľudia klamú, že majú doma tri malé deti, ktoré nemajú čo jesť alebo nie. Jedna moja časť stále verí v ich dobrotu. V dnešnej dobe je ťažké byť empatickým, v dobe kedy sa nosí pretvárka, sebeckosť a egoizmus ako tie najkrajšie kabáty, v dobe kedy ľudia nepoznajú česť a dokážu vás bezcharakterne využiť. Ako stále zisťujem, empatie mi bolo darované hodne. Úprimne povedané, snažím sa ju skrývať, viem, že to je na hanbu, ale považovala som ju za večné bremeno, za svoje slabé miesto, cez ktoré je jednoduché udrieť tak, aby sa rana dlho hojila.
Teraz už ale viem, že to bol ten najhlúpejší postoj, aký som mohla zaujať. Už sa viac nechcem na seba hnevať, keď niekomu hodím pár eur do čiapky alebo nimi prispejem na nejaké centrum pre nepočujúcich. Sú to len peniaze. Mala by som sa práve naopak hanbiť za svoj materialistický postoj, za tú ľútosť, ktorú cítim potom ako niekomu peniaze dám. Od teraz, mi bude jedno, či ten človek klame alebo nie, je to moja dobrota, keď sa rozhodnem mu nezištne pomôcť. A keď stretnem niekoho, kto bude naozaj úprimný a vďačný, až tak, že mi podá ruku, obíjme ma a pobozká na líce, za to že som mu do ruky dala pár mincí, vtedy to bude pre mňa hodnotnejšie než čokoľvek na svete. Už raz sa mi to stalo, presne toto a poviem vám, nič nepohladí dušu tak ako čistá, vrúcna vďaka. NIČ!
Áno, peniaze sú v živote dôležité a vážim si ich, no nie sú pre mňa až tak dôležité, aby riadili môj život a o to viac som ochotná sa o ne podeliť s niekým, kto ich potrebuje viac než ja, či už na chleba, alebo na víno, ktoré ho zahreje a pomôže mu zabudnúť. Moja mama vždy hovorila; ,,Nerob druhým to, čo nechceš, aby robili tebe.", lenže platí to aj naopak; ,,Chovaj sa k druhým tak, ako chceš, aby sa chovali k tebe."
Chcela by som, aby sme žili v spoločnosti, ktorá si bude vzájomne pomáhať, ktorá nebude poháňaná len vidinou peňazí, mylne sa domnievajúc, že to je to skutočné životné šťastie, po ktorom všetci túžime. Lenže pokiaľ nezačnem od seba, nemá zmysel o tom rozprávať. Iba čo by som bola pokrytecká a to je to posledné, čo by som chcela.
Keby som mala všetky peniaze tohto sveta, postavila by som si nejaký malý, skromný dom v horách a zvyšok by som rozdala.
Inak, to je tá ďalšia vec, čo ma hnevá. Bohatí hodnostári, darmožráči, ktorí nie sú ochotní sa s nikým deliť, pretože by potom mali len dve vily, namiesto troch a len štyri autá. Prečo sakra, tí najväčší, najbohačší a najmocnejší sú najväčší sebci a žgrloši? Ach.
Ale o tom inokedy.
