And the sun rised again

Tak ako kráčam pustatinou, prašnou cestou, ktorú lemujú ťažké holé konáre stromov, čo sa mi pletú do vlasov, cítim, že sa blížim ku koncu tej nekonečnej bezútešnosti. Chlad mi trhá kožu a popol padá do očí. Tŕne už som si z ubolených nôh prestala vyberať a prestala som si všímať tie nepekné hnisavé rany, ktoré po nich zostali. Chcela som zabudnúť, ignorovať to a jednoducho ísť ďalej, pretože som vedela, že touto mŕtvou zemou nebudem kráčať navždy. A keď som našla svoj kúsok pokoja, svojho raja, napriek tomu som cítila, že niekde na samom dne mojej duše zostala hruda čiernej mŕtvej zeme, schovaná za úsmevom. Raz za čas porodila a vyrástol z nej pokrivený čierny strom s holými konárami, ostrými ako ihly, ktoré ma pichali do srdca. No vždy tak ako sa náhle objavil, tak aj zmizol. To len tá čierna mokrá hruda hliny usadená v mojom žalúdku sa zdala byť nesmrteľná. Jedného dňa z nej však čírou náhodou vzklíčil malý zelený lístok, púčik kvetu, ružový ako dieťa. Zhnité korene toho čierneho stromu sa premenili v živú energiu, ktorá nechala vzrásť lásku a nehu, pocity dávno stratené a pochované v tmavých kútoch mojej existencie. Teraz cítim ako klíčia, cítim ako prestávajú bolieť staré rany a slzy už nie sú horké, ale znovu chutia ako more. Budem ten kvet chrániť a polievať ho, aby mohol rozkvitnúť v celej svojej kráse a vyplniť tak prázdne miesta, v ktorých ešte zostala zaschnutá krv po dávnych bojoch. A potom ma večná temnota opustí, odletí preč, a ja už nebudem viac sama. Viem, že to tak musí byť, lebo keby nebolo, už by tu pre mňa nezostalo nič, len dlhé bez mesačné noci a to jednoducho nechcem, pretože ak nešťastie už viac neprijmem, príde konečne tak dlho očakávaný pokoj a východ slnka. Áno, tak to chcem, tak si to želám a bohovia sú mi naklonení.