Dnes asi nie je môj deň.
Som ako ten jeden bakalár z našej školy, ktorý na svoju záverečnú prácu zbúchal dokopy akúsi prázdnu búdu zo 72voch paliet, ktorá mala stelesňovať prázdnotu, čo v sebe pociťuje. (O zmysluplnosti tohto umenia by bolo akokoľvek zbytočné sa čo i len námatkovo zmieniť niekde medzi riadkami, preto navrhujem, nezaoberajme sa tým.) Chcela som tak ale metaforicky poukázať na môj momentálny duševný stav, nie až tak vzdialený onému spomenutému študentovi.
Necítim nič.
Kľudne by som zbúchala aj milión takých paliet dohromady a postavila z nich najmenej prázdny hrad, pričom aj ten hrad by bol len smiešnou miniatúrou mojej skutočnej prázdnoty.
Nedokážem sa na nič sústrediť. (Moja gramatika je v skutku otrasná, keby tuto inteligentný google nepodčiarkuje slová, v ktorých sú chyby, vypustila by som do sveta ohavu, vážne.) Nedokážem písať. (Pred týmto príspevkom som napísala ešte ďalšie dva, ktoré som nemala silu dokončiť a tak skončili zmazané a zabudnuté.) Nedokážem sa nijako prinútiť k plnohodnotným myšlienkam.(Za celý tento čas snaženia sa, hľadám nejakú skladbu, ktorú si vždy púšťam zo zvyku do pozadia, ibaže, akosi nemôžem nič vyhrabať, nič nie je proste to "ono".) - Je to na nervy.

Idem si pozrieť nejakú rozprávku a hádam sa z tohto hnusného ničoho vyspím.
Bože, keby ste videli ako píšem!! Toľko chýb som neurobila ani v druhom ročníku v diktáte.
Na plač.
Nič to, končím.
Dneš určite nie e moj deň. (To som nechala just na ukážku......takto to zo mňa naozaj vyšlo, bez opravy, pobavte sa :D )