Sama som niekedy prekvapená ako sa moja nálada, energia a celkové psychické rozpoloženie obracia naruby zo dňa na deň, občas dokonca z hodiny na hodinu.
Napríklad pred pár dňami, som mala tak ťažký pocit na duši a srdci akoby mi v žilách kolovala hnusná mastná kolomaž. Nemohla som sa poriadne hýbať, len som nemotorne stála na kraji cesty, nie a nie sa pohnúť z miesta, prilepená a neschopná. Sledovala som odchádzať autobus, v ktorom som sa viezla už nespočetne veľa ráz, za každým keď sa môj organizmus opäť znečistil. Tentokrát som ho nestihla.
Z vlastnej vôle. Kvôli tým zablateným topánkam, pretože som sa rozhodla neumyť si ich. To veľké množstvo blata bolo pre chôdzu príliš ťažké.
A tak som len stála, na krajnici čakajúc, kým ho posledné slnko babieho leta nevysuší. Stála som tam asi dva, či tri dni. Čuduj sa svete, blato naozaj vyschlo a potom som ho jednoducho z topánok obúchala.
Za ten čas som mala možnosť nechať si prejsť veci hlavou, mala som čas na zmierenie a keď ďalší autobus prišiel, nastúpila som bez väčších problémov.
Pochopila som, že mať chvíľu zablatené topánky nie je na škodu, pochopila som, že ten čas, ktorý som strávila čakaním mi len prospel, avšak viem, že cesta autobusom bude ešte dlhá a topánky ktoré zo sebou mám sú tie isté, len to všetko čo sa na ne nalepilo na teraz opadalo.
Na teraz.

Kiež by som už viac nemusela tým autobusom znovu cestovať, kiež by už boli moje topánky čisté, aj keď je zrejme naivné v to dúfať, v nič iné ale dúfať nechcem.
Chcem aby sa mi chodilo ľahko, pretože vláčiť zo sebou toľko špiny ubližuje nielen mne, ale aj všetkým okolo mňa.