Takže, teraz pôjdeme takto.
Aj twajlajt som si pozrela, dokonca niekoľko krát, aby som sa presvedčila o tom, čo to znamená natočiť zlý film podľa zlého scenáru. Toto nebude ani vtipne ironický mladý hejter, ani nudný a profesionálne amatérsky refrešer, ale smutná, studená skutočnosť.
Podaktorí z vás, tí chytrejší, snáď už aj vedia o čo tu pôjde, pre tých menej zdatných, podelím sa s vami o jedinečné pocity úzkosti a depresie, ktoré ma uhryzli do očných búľv počas sledovania filmu 50 odtieňov pána Siváka.
Čepter 1: Anastazia, markíza / stv / tv joj / anjelov
Pravdou je, nenáviďte ma za to, zvyknem si, že hlavná hrdinka s jedinečnejším menom než Isabella Swan a to Anastasia Steel sa mi vo filme páčila viac ako v trailery. Prečo? Lebo bola skutočnejšia, ľudskejšia, viac blízka bežnému dievčenskému uvažovaniu a to je plus, pre vás možno smutné, no stále plus. I keď (jedná sa o subjektívny názor), za tie špatné tichojebky, ktoré mala obuté prevažnú časť filmu by som jej najradšej odrezala nohy. Inak nemám až tak veľa ťažkých slov na srdci čo sa týka jej charakterových vlastností. Som z toho prekvapená viac než ktokoľvek iní, verte mi.
Čepter 2: No more planes prs. Anymore. Never, Ever.
Myslela som si, že dialógy medzi Edwardom Cullenom a Bellou, vlastne dialógy všeobecne ako také v twajlajte sú to najhoršie, čo bolo kedy v histórii filmu zachytené na kameru. Ako sa však ukázalo, mýlila som sa. Ach tie nudné, príšerne nudné, nudné a nudné a dlhé, predlhé scény, akože "dajme tam romantiku števo, to sa ľuďom páči, a vieš, zrobíme to také nóbl, že v lietadle, čo ty na to?", kedy sa hlavný hrdinovia vyvážajú na eropláne a medikoptéry 117 ponad krajinnú panorámu (Sivák ako symbol sily a dominancie samozrejme pilotuje, skills má nadobudnuté pravdepodobne z GTAčka). A to sa jedná o scény, kde nie je dialóg, beztak príšerne patetické, ubíjajúce, až sa máte chuť z toho honosného pátosu bodnúť do miechy. Tieto úžasné kinematografické zázraky zakaždým doprevádza snáď tá najhoršia hudba akú som kedy mala tú česť počuť. Vážne. Nepreháňam ani trochu.
Čepter 3: Keby posadíte Pala Rochniaka pred klavír a stlačíte mu vo zveráku vajcia, stále bude tá skladba melodickejšia než soundtrack tejto nešťastnej snímky.
Hudba bola na hovno. Vadila mi obzvlášť Beyoncé v erotických scénach, lepší by bol Du Hast od Ramstein.
Čepter 4: Strihač musí byť narkoman. Inak neviem.
Deti, deti, deti, ten strih bol vážne, vážne príšerný. Vážne. HLAVNE v "trtkacích" scénach. Najviac. Každý z vás má určite takého toho kamaráta dobráka, ktorý keď mu je na nejakej bytovej párty alebo v aute na ceste zo Senca do Čiernej nad Tisou zverená hudba, tak preskakuje z jednej pesničky na druhú, pritom každú nechá zahrať iba 10 sekúnd, lebo ho akurát napadla lepšia, ako nedonosené dieťa, ktoré nevie čo sa v spoločnosti patrí. Áno, taký to bol pocit. Zlé, veľké skoky kade tade. Proste zlé, zlé. A zvuk bol ešte horší. Škoda reči.
Čepter 5: Hlavná mužská postava je narušený týpek, o ktorom sa za dve hodiny dozvieme ..... nič.
Zo začiatku som predpokladala a myslela som si, že sa bude jednať o taký ten všeobecne obľubený charakter "temnej" postavy, ktorá mala ťažkú minulosť, respektíve sa jej prihodilo niečo čo ju pokrivilo. Tento charakter zvyčajne spočiatku vzbudzuje pohoršenie, neskôr vás začne úprimne zaujímať a niečo vás na ňom priťahuje, to neznáme, čo je celý čas prítomné. A na konci sa vám dostane zaslúženej odpovede, pochopenia, zadosťučinenia, precitnutia, skrátka niečoho vyššieho. Preto sa môže stať, že máme radi záporné postavy, kvôli ich príbehu, je to jednoduchá psychológia. Niečo ako Anakin Skywalker if you know what I mean. Tu sa to bohužiaľ nikdy nestalo. Celá tá záležitosť ohľadom pána Siváka, dokonalého, záhadného, muža snov každej 40tničky, nepriniesla nič, ale že absolútne nič. Dve hodiny pozeráte film o vzťahu dvoch ľudí a jasne vidíte, že tuto súdruh má akýsi problém sám zo sebou, blok, komplex. A tak čakáte a čakáte, trpíte pri lietadlových scénach, rozmýšľate, že si to pretočíte, no nakoniec túto možnosť odmietnete, lebo by ste sa potom naozaj cítili ako pri pozeraní porna. A nič. Proste nič. Iba povie, že jeho matka bola feťáčka, že je adoptovaný a na konci mladej 6 krát naloží na holú dákym telocvičným náradím. Všetko. Film sa končí a vás zožiera fakt, že hlbšia myšlienka a jeho príbeh tu bohužiaľ nikdy neboli.
Čepter 6: Koheu
Nebol zlý. Aspoň nebol trápny. A bol to v každom prípade koniec dvojhodinovej adaptácie nie až tak feministickej verzie kníh Evy Urbaníkovej. Bola som vlastne šťastná, pretože som sa naň tešila asi tak od polky filmu.
Moje estetické cítenie som zahodila do koša po ceste na záchod.
