Rozhodla som sa opäť po množstve mĺkvych týždňov vytasiť šabľu, s nádejou, že tento svet je ešte stále schopný uniesť zopár mojich utopických prehovorov.
Za ten nemalý čas sa stalo, mám pocit, až príliš veľa vecí a nie len tých pekných. Všetci dobre vieme, ako často sa mi stáva, že moja psychická stabilita povolí a moje vnútro sa zrúti. Áno, trepem o tom neskutočne veľakrát. Teraz som však ja sama podľahla vlastnej zvedavosti a vydala sa niekam, odkiaľ málokedy vedie cesta späť, za hranicu toho, čoho som sa zvykla tak kŕčovito pridržiavať. Vtedy sa stalo, že svet aký som poznala, ten v ktorom som si vybudovala svoje malé útočisko, stratil obrysy, stratil pôvodný tvar, stal sa priehľadným a ja som siahla na samé dno odvrátenej strany môjho vedomia. Všetko z vlastného rozhodnutia. Otočila som sa chrbtom tým, ktorí predtým hľadali v mojej tvári útechu a nastavila ju druhým, tým, ktorí neboli skutoční.
A zabudla som kým som.
Stala som sa pokrytcom, presne tým, čím som najviac pohŕdala. Karma.
Našťastie, nado mnou nezlomili palicu tí, na nich som sama zanevrela, ale zostali niekde v diaľke so svojimi tvárami upretými na mňa, pripravení ticho čakali, kedy k nim prídem hľadať útechu.
A ja som prišla.
Trochu iná, poučená, presýtená zvedavosťou, ktorú by bolo najlepšie aspoň na teraz niekam schovať.
Nech ma nepokúša.
A vtedy sa svet opäť spojil dohromady, začal dávať zmysel, nadobudol kontrast a tvar. Začala som sa znovu smiať, znovu tancovať, znovu pracovať.
Noci sú opäť také ako pred tým, také ako vždy bývali, plné nových možností a ja ich dokážem rozoznať, aj keď unavená zatváram oči, aj keď sa v opojení ponevieram pomedzi pouličné lampy s ďalšími kumpánmi.
Konečne je všetko zas také, ako predtým, presne také, aké som to ja hlúpa opustila.
Už to viac neurobím. Nemôžem. Tieto dva mesiace do mňa zasiali hanbu a čo je horšie, sklamanie do tých, ktorých ľúbim. A niečo také už nechcem dopustiť. Musím si sľúbiť, že nech sa deje čokoľvek, nemôžem si dovoliť opäť sa takto zachovať, namiesto toho si budem so všetkou láskou vážiť a chrániť to, čo mi aj napriek tomu zostalo.
Teraz už viem, že to bola moja chyba.
Moja hlúpa nerozvážnosť.
Veľmi ma to mrzí.
Odpusť mi.
