jedna.
dve.
tri.
...
a viac.
Môj život je ako plavba loďou, z ktorej sa vám urobí nevoľno a tak to dáte zo seba von prehnutý cez zábradlie na palube tretej triedy priamo do mora. Potrava pre rybičky.
V poslednom čase som nesústredená, mám rozptýlené vnímanie, unikajú mi podstatné veci, o ktorých dôležitosti som si zrejme nie až tak vedomá. Hnevám sa sama na seba.
Za to, že ignorujem.
Že som sebecky zahľadená do svojej osobnej nepohody a nevšímam si niekoho, na kom mi záleží.
Hnevám sa, lebo viem, že to čo robím nie je správne, no napriek tomu sa môj postoj nemení.
Zasekla som sa niekde uprostred.
Niekde medzi bohémskym, bezstarostným vystrájaním a mnou.
Najviac ma mrzí, koľké škody táto bezohľadnosť napácha a čo horšie, koho udrie najsilnejšie. A potom už bude príliš neskoro na ospravedlnenie.
Až vtedy si uvedomím, čo som stratila.
Keď bude preč a moje ruky zostanú prázdne, okrem tej poslednej cigarety.
Na rozlúčku.
vždy som bola hlúpa.
netušila som, že až tak veľmi.
Peniaze by sme si mali vážiť, ale nemali by sme im prikladať príliš veľký význam, peniaze by nemali mať nad ľuďmi toľkú moc a ľudia by to nemali dovoliť.
Priala by som si, aby peniaze neexistovali.
Možno by sa nám žilo lepšie.
A možno nie.
Aj tak je to jedno.
40 a 6 nie sú moje šťastné čísla.
