Je to tak.
Doľahlo to na mňa. Nie včera, nie pred mesiacom, ani zajtra, ale práve teraz, len pár minút dozadu.
Opuchli mi oči a ťažko sa mi dýcha zo strachu, že som tomu znovu nenávratne prepadla. Ibaže to sa za žiadnych okolností nemôže stať.
Niekedy mám pocit akoby ma život lámal na kolese, robí to stále dookola, donekonečna, skúša moju silu, naťahuje mi kožu kým sa nezoderie do posledného miesta. Akoby to celé bola len jedna veľká divadelná sála s prázdnym hľadiskom, kde bezmocne stojím na pódiu čakajúc na ďalší výsmech, ktorý neprichádza. A tak len počúvam ako mi z toho ticha hučí v hlave, dvíha sa mi žalúdok a oťažievajú končatiny. Nech sa tomu akokoľvek stránim, aj tak začínam deň po dni viac veriť, že môj život bol do istej miery predurčený k tomu, aby som zo svojich večných chýb, sklamaní a neúspechov poúčala ostatných, tých, ktorím ešte zostal kúsok nádeje v lásku. Že musím byť silná, keď oni slabnú, podopierať ich, keď im dochádzajú sily, že sa utiekajú schúliť ku mne, keď už nevedia ako ďalej a ich dôveru si nadovšetko vážim. Ale niekedy sa stane, že sa podlomia kolená mne, a opäť na nich vidieť modriny. Vtedy neviem kam mám ísť, pretože zrazu nie som taká nezlomná a sebaistá, zrazu neviem pomôcť samej sebe, napriek tomu, že ostatným by som pomôcť dokázala. A vtedy keď ma ten žiaľ premôže, vtedy keď si uvedomím jeho enormnú veľkosť, som zase malé dievča, ktoré nevie prestať plakať, ktoré nevie pochopiť prečo musí niesť toľké bremeno vo svojom srdci po tak dlhý čas. Stále.
Pretože keď príde niekto, v kom nájdem podobný odtieň svojej aury, ten plameň ktorý by nás živil, musím hneď udupať. Pretože keď príde niekto, koho slová sú mojimi, musím sa odnaučiť hovoriť. Pretože keď príde niekto, koho by som dokázala mať rada, musím presvedčiť samú seba o opaku. Pretože.
A tak som sa naučila byť priamočiara a úprimná voči sebe samej, lebo som pochopila, že surová pravda prináša menej bolestivých ilúzií. S hrčou v krku sa hrám na hrdinku.
Skutočne slobodná by som bola, keby som sa neriadila stále len rozumom, ibaže to by znamenalo, že by som bohužiaľ musela jednať sebecky a to mi je viac proti srsti, než čokoľvek iné.
Kedysi som si myslela, že najťažšou skúškou pre človeka je niekoho natoľko milovať, že ho nechám odísť zo svojho života, pokiaľ sa tak sám rozhodne, aj keď pre mňa mohol znamenať celý svet, ibaže ešte horší je ten pocit, keď sa máte vzájomne radi, ale nemôžete si dovoliť z morálnych dôvodov prekročiť hranice. To vedomie ma mučí, keď mu venujem až prílišnú pozornosť, preto ho schovávam v pozadí, aby naň nikto nedovidel.
Stane sa, že ma vlastná sila a neoblomnosť unavia a na povrch sa prederie čosi omnoho ľudskejšie, ako je obyčajná túžba. Vtedy strácam pevnú pôdu pod nohami a preklínam svoj osud, ak vôbec nejaký mám. S chuťou by som sa vykričala, aby ma všetci počuli, aj tí ktorých sa to týka, ibaže to si nemôžem dovoliť, tak ako si nemôžem dovoliť tomu opäť podľahnúť.
Nemôžem.
