Myslím si, že meno pre človeka znamená do určitej miery prekliatie. Teda aspoň mám pocit, že to moje tak niekedy funguje, akoby určovalo môj osud, môj charakter a niektoré vlastnosti. V preklade moje meno znamená svetlo a toto svetlo nosím všetkým ľuďom, ktorých stretnem, ktorých sa dotknem a oni sa dotknú mňa. Zaujímavé je, že mi s týmito ľuďmi nikdy nevydrží dlhodobejší vzťah a ešte zaujímavejšie je, že sa v ich živote objavím práve vtedy, keď potrebujú oporu. Chvíľu s nimi pobudnem a keď sa konečne vyrovnajú sami so sebou, moja cesta pokračuje ďalej. Nie vždy sa rozídeme v dobrom, ale keď už nadíde čas, aby si otvorili dvere, jednoducho musím odísť, nehľadiac na následky. Viem, že som tých ľudí mnohému naučila a oni zas vo veľkom obohatili môj život. Častokrát ani nechcem odísť, no vždy sa situácia zvrtne tak, že náš vzťah sa jednoducho stratí, splynie so životom naokolo a časom utíchne nadobro. Potom mávam taký pocit, že som predurčená byť tu pre ostatných ľudí, ktorí to potrebujú, aby som aspoň na malú chvíľu osvetlila ich sivé dni, na úkor toho, že ja zostávam sama. Znie to ušľachtilo, ale uvedomujem si, že aj ja potrebujem niekoho, kto tu pre mňa bude, niekoho kto ma podrží za ruku, aby som nespadla, niekoho kto bude v noci so mnou vyčkávať ráno. Zatiaľ ho stále hľadám a možno som ho už aj našla, no zátroveň som ho opäť stihla stratiť.

Aj tak musím rodičom za svoje meno poďakovať, pretože s ním mi darovali tú najväčšiu možnú ochranu.