Nemám rada, keď upadám do stereotypu. Dni sú krátke a svet sa krúti rýchlosťou svetla, ja potom vždy len nehybne stojím uväznená na jednom mieste, zaseknutá, nestíham rozoznávať tvary ani farby. Roky, kedy sa čas mení na vodu a tá nie a nie zostať v prasknutom pohári. Iba čo z nej mám mokré ruky, no žiadne minúty navyše na nádych pred skokom do bazéna.
Obdobie, kedy sú dni plné do prasknutia, od rána do večera, celý týždeň. Dni, kedy cítite prúdiť krv v žilách, biť srdce, dni, kedy viete, že žijete. Naozaj. Také dni mám radšej.
Ten zvláštny pocit, keď balíte kufre. Moment, na ktorý sa tešíte týždne, no keď príde, stále sa vám nechce veriť, že to ubehlo tak rýchlo a vy naozaj odchádzate. Ten nezlomný fakt, že už nie ste dieťa, nikdy už nebudete, matkino teplé náručie, domov. Opúšťam tie staré známe veci, ktoré som mala tak rada, kráčam v ústrety samostatnosti a zodpovednosti s ruksakom a s plnou flaškou čaju, ktorý ráno navaril oco.
Kiežby doma bolo navždy domovom.
Bude mi chýbať.
A eraz si musím vytvoriť vlastný.
Ale teším sa.
