Len tu tak sedím a premýšľam nad všetkým, čo sa mi v  poslednej dobe prihodilo. Na všetky tie momenty plné života, ktoré sa snažím vryť hlboko do pamäti, aby ich krása zo mňa nikdy nevyprchala. V duchu si ešte pripomínam, že musím pokračovať v písaní príbehu a že by som sa k tomu už vážne mohla dokopať, no na druhej strane si hovorím, že je dobré nechať určité myšlienky dozrieť, nechať im trochu času na to, aby sa okresali. Keď už mám niekde zvečniť svoje slovo, chcem aby stálo za to.
Je zaujímavé ako si k človeku nájdu cestu maličkosti, po ktorých sa mu zlepší deň. Je zaujímavé ako sa začne duchovno v okolí človeka výrazne prejavovať, akonáhle mu začne venovať pozornosť a začne hľadať sám seba v duchovnom svete. Dnes som narazila na dve dámy, kresťanky, ktoré ma zastavili na kus reči a porozumeli sme si ako sa mi to ešte s nikým náhodným nestalo, napriek tomu, že kresťan nie som. A práve v tom je tá krása, keď sa môžte porozprávať o láske a duchovne s kýmkoľvek. Láska má nesmierne mnoho podôb, mňa osobne zasiahla len malá časť z nich a vždy len tak nejak okrajovo. Neznamená to ale, že nedokážem milovať, dokážem a ešte ako! Najťažšou láskou je však taká, keď máte niekoho natoľko rád, že ho necháte odísť, pre jeho osobné blaho. Z takej lásky puká srdce, o to je ale to srdce potom silnejšie a dokáže odovzdať ešte viac ako stratilo, no už príliš silné srdce sa môže stať chladným, surovým, až bezcitným. Existuje naozaj len veľmi tenká hranica medzi láskou a zatŕpknutosťou, ktorú podopiera sklamanie. A možno že som vo svojom živote mala len jeden reálny a normálny vzťah, no dokážem milovať niekoľkonásobne viac než moje rovesníčky, ktoré sa s chalaniskami ťahali už v dvanástich.

Týmto končím, hnusne uprostred myšlienky, viem, ale mám chuť ju jednoducho nechať otvorenú, nedopovedanú, tak ako je moje srdce otvorené a jeho city sú nedopovedané.

Peace & Beauty.

Idem obetovať Freyji.