Úprimne povedané, nemám rada toto slovo (ako všetky prehnane pseudo intelektuálne pôsobiace a až príliš cudzie slová), no predsa som sa rozhodla ho použiť, dokonca nie hocijako, ale priamo v názve môjho popolnočného uvažovania. Mala som skrátka pocit (aj napriek všetkým výhradám, ktoré k nemu prechovávam), že sa jedná momentálne o to najsprávnejšie slovo, ktoré dokonale charakterizuje stav môjho vnútra.
Prokrastinujem.
Zanedbávam akékoľvek povinnosti, či už tie menej alebo viac dôležité a opäť sa len tak bezprízorne plahočím životom.
Zajtra ráno skoro vstávam, no aj napriek tomu som odsunula túto potrebu do najvzdialenejšieho kúta seba samej, pretože sa mi zachcelo po dlhej, predlhej dobe písania a priznajme si, bol by hriech po toľkom čase múzu netaktne vyhnať odo dverí, keď už raz merala toľkú cestu a unúvala sa zaklopať.
Prokrastinujem.
Noci sú výnimočnejšie ako dni (aspoň z môjho osobného pohľadu tak súdim). Noci ma preberajú k životu a budia zo spánku. Z nocí čerpám energiu, inšpiráciu, chuť na všetko. V noci je jednoduchšie načúvať sebe samému, okoliu, ľuďom, a vôbec, všeobecne len načúvať, bystriť zmysly. Stačí, ak v tme otvoríte oči a natiahnete uši. To ticho. Alebo?
Prokrastinujem.
Robím nič. Nemyslím, nespím, nejem, nepijem, nežijem, nie som. A ak zrovna som, tak tancujem, tým vypĺňam medzery medzi ničím. Tancujem. Nútim telo k pohybu, pretože myseľ stagnuje. Naťahujem ruky, nohy, do diaľky, k nekonečnu, k hudbe, ktorá ma doprevádza a snažím sa ju chytiť. Uniká. Dovolí mi len bežať spolu s ňou, chytiť sa nenechá. Tú by si na pekné auto nezbalil.
Prokrastinujem.
Jedna hodina.
To mäkké svetlo v izbe ma uspáva.
A možno je to len únava, ktorá sa vyhovára na svetlo.
A možno nie.
Možno je to telo, ponaťahované, ubolené z tanca.
Moje krátke vlasy, sú až príliš dlhé. Šteklia ma na uchu a na krku, sú otravné, veľmi potláčam nutkanie ostrihať si ich.
Vstrebávam sa do postele, do periny, za chvíľu ma pohltí úplne a ten spánok, ktorí príde bude sladký ako cukrová vata, zalepí mi oči, všetko do seba ponorí, bez pýtania, len tak narýchlo, ale pohodlne, nežne, opatrne s láskou.
Zaspávam.
p.s.: môj vnútorný problém so slovom "prokrastinujem" je nasledovný; jedná sa o slovo cudzieho pôvodu, slovo so zahmleným, nejasným a nezrozumiteľným významom pre obyčajného človeka. preto. ja mám totiž radšej, keď píšem jednoduchšie, vyberám slová blízke ľuďom, slová, ktoré rezonujú v každom, ktorým každý rozumie, môže ich vziať do dlane a tvarovať, pretože vzišli z mäsa a kostí ako všetci ostatní. chcem, aby boli pre nich, nie pre fyzikov, antropológov, prírodovedcov, ale pre ľudí, malých aj veľkých, starých aj mladých, vzdelaných, nevzdelaných, pre všetkých. (nie že by ma všetci čítali - skôr nik - ale ide o princíp) za pochopenie (aj nepochopenie) ďakujem (aj tak).
