Som ako neplavec uprostred šíreho mora, ktorý beznádejne okolo seba rozhadzuje rukami v snahe neutopiť sa. Gravitácia a ťarcha môjho tela ma však premáhajú a hrtan mám podráždený od slanej vody, čo ju toľko hlcem. Pomoc neprichádza.
Som ako parašutista, ktorému sa v lete pokazil padák a teraz len padám vzduchom, očami magnetizujem zem, zároveň tak vzdialenú, no rýchlo sa približujúcu, ktorá symbolizuje môj koniec.
Aký je úplný koniec existencie človeka? Nemyslím teraz ten fyzický.
Ak to náhodou viete, prosím, podeľte sa o toto poznanie so mnou, pretože to dlhé, nekonečné padanie do neznáma ma desí.
Existuje jedna miestnosť, v ktorej žijem, bdiem, myslím, cítim, vnímam. No nachádzajú sa v nej ešte ďalšie dvere do inej, druhej miestnosti, do ktorej chodievam len zriedkavo, pretože práve v nej uzatváram všetky svoje problémy. Stane sa však, že dvere už po istej dobe nátlak nevydržia, povolia a vtedy sa všetka tá ťažoba, bordel a špina na mňa zosypú. Toto je jedna z tých chvíľ, kedy zostávam pochovaná pod hromadou vecí, termínov, peňazí, časom, svetom.
Strácam sa v tom množstve úloh a povinností, ktoré ma pohlcujú a pred ktorými sa viac nedá uniknúť. Nie je kam.
Najradšej by som to všetko skončila, stlačila vypínač, vybila sa. Niekam by som odišla, najlepšie úplne, doslova zmizla, naveky sa ukryla v temnote, tichu, prázdnote, v nekonečne.
Mám chuť sa zbaliť a utiecť do lesov, do hôr, odbremeniť sa od všetkých starostí, úloh a povinností, pobudnúť malú chvíľu sama so sebou, so svojou hlavou, upratať sa. Mám chuť utiecť zo systému, nemyslieť na všetky tie v podstate malicherné a bezvýznamné problémy, ktoré ma dusia.
Potrebujem iný život, aspoň v tomto momente, kedy jedinými starosťami by bola tvrdá fyzická a manuálna práca, potrebná na prežitie tam vonku a nie byť zavretá medzi betónovými náhrobnými kameňmi ľudstva, kde nepočuť nič, len hluk a krik, a ktoré sa mi môžu kedykoľvek zrútiť na hlavu.
Keby len existovalo miesto, kam by som sa mohla stiahnuť a na všetko zanevrieť, lenže neexistuje. Tak naďalej sedím tu, v spoločnosti bezočivých, vyhladovaných psov čo ma požierajú kúsok po kúsku, až na kosť. Bojím sa toho čo príde potom, keď už zo mňa nič nezostane, pretože tam nie je nikto, kto by prišiel a odohnal ich preč, nikto kto by ich zastavil.
A príde vôbec niekedy?
Niekto. Ktokoľvek.
Možno sem raz prestanem písať sama pre seba, ak sa nájde ten niekto, kto by ma počúval.
To by bolo fajn.
Pravdou však je, že keď sa smeješ, smeje sa s tebou celý svet, no keď sa ti z očí rinú slzy, ostatní radšej odvrátia tvár.
