dávno pradávno.
Tak to znie. Ako vzdialená melódia zle naladených huslí, ako sivý prach mojich dní.
A niekedy až príliš premýšľam nad tým, čo keby?
Nútim samú seba vidieť realisticky zo strachu z ilúzií, napriek tomu že pod povrchom žijem
v predstavách, v paralelných snoch. Tak predsa len sa zo mňa stáva dospelý človek, to posledné čím som kedy chcela byť. Pretože potláčam všetky pocity, aby som sa aspoň trochu obrnila voči tomu čo striehne za oknami.
v predstavách, v paralelných snoch. Tak predsa len sa zo mňa stáva dospelý človek, to posledné čím som kedy chcela byť. Pretože potláčam všetky pocity, aby som sa aspoň trochu obrnila voči tomu čo striehne za oknami.
Je smiešne, že mám pocit akoby som prežila všetko, pritom som bola len hlúpa, neschopná sa poučiť zo svojich vlastných chýb. Malé, hlúpe dievča.
A vlastne jediné čoho sa v skutočnosti obávam som ja sama. Zamkla som všetko na dno, pretože skutočný strach mám z bolesti a z jej horkých sĺz. Stále. Niekedy si myslím, že už navždy.
Kedysi,
dávno pradávno som písala knihu, ktorú som pre určité okolnosti nedokončila a nie tak dávno som ju oprášila a prinútila sa prečítať si ju znovu. Možno ma zamrzelo, že som si ňou všetko pripomenula a možno nie. Sama neviem. Pravdou však je, že som v nej celkom presne zachytila celú situáciu, ktorá ma neskôr položila. Akoby odrážala všetky čierne miesta mojej starej duše. A mňa sa to nedotklo.
Kedysi,
dávno pradávno som vedela čo je to skutočne cítiť. Teraz už len pomaly zabúdam. Prečo sakra? Uvedomila som si, že žijem na krátku vzdialenosť, bez zmlúv, splátok a záväzkov a preto sa moja podoba stráca v pohároch s vínom a cigaretách. Asi preto, aby som sa opäť donútila niečo nájsť, zažať oheň, teplo, aby som konečne nebola zviazaná a mohla cítiť čo len chcem bez strachu.
Deň čo deň, noc čo noc len tá istá ostražitosť a sebakontrola. Do čerta s tým. Vyhasnuté oči a za úsmevom prázdno. Šťastie na pôžičku, na pár hodín. To všetko a ešte menej.
Stala som sa prízrakom seba samej, jediné čo dnes dokážem je pohŕdať, milovanie sa stratilo po ceste sem. A jediné poučenie, ktoré som si vzala zo sklamaní je, že som si zakázala veriť druhým, zakázala som si cítiť čokoľvek hlbšie, pre ten neznesiteľný strach. Pre to utrpenie.
Lenže ja sa nechcem báť.
Radšej budem cítiť bolesť ako to bezduché nič.
Aspoň tak budem vedieť, že som nažive.
